Gotický kostol sv. Alžbety, nazývaný aj špitálsky, je jednoloďová stavba, zaklenutá krížovou rebrovou klenbou - jedna z najstarších architektonických pamiatok mesta. Jej postavenie v roku 1391 úzko súviselo so susedným špitálom. Priečelie budovy zdobí kamenný erb komorského grófa Henzmanusa Izenrinkela, fundátora kostola. Hlavný oltár bol postavený začiatkom 18. storočia s použitím starších detailov. Ústredným motívom je renesančný reliéf Poslednej večere. V kostole sa nachádza i rozmerná olejomaľba z konca 19. storočia. Počas tureckej nadvlády v roku 1664 bol tento kostol premenený na mešitu.

Banícky špitál dal postaviť súčasne s kostolom sv. Alžbety Henzmanus Izenrinkel, ako útulok pre starých a nevládnych baníkov. Banícky špitál v Novej Bani patril medzi najstaršie nemocničné a sociálne zariadenia v strednej Európe. Dnes sa v ňom nachádza centrum voľného času.

Trojičný stĺp bol postavený pred budovou radnice v rokoch 1843-1846. Neskoroklasicistické súsošie sv. Trojice spočíva na stĺpe z novobanského ryolitu v tvare vysokého hranola, členeného náročnými stĺpmi. V nikách po stranách sa nachádzajú sochy Panny Márie, sv. Štefana, sv. Heleny a sv. Ladislava. Nad nimi sú reliéfne výjavy, pápežský a mestský erb. Umelecké dielo radiace sa spoločne s morovými stĺpmi v Kremnici a Banskej Štiavnici k najvýznamnejším pamiatkam svojho druhu na Slovensku, postavil v polovici 19. storočia len 25 ročný sochár Jozef Neuschl Faragó, a to bez nároku na honorár – len za uhradenie stravy, ubytovania a ďalších nákladov. Faragó bol významným sochárom 19. storočia, ktorý však kvôli svojmu slovenskému cíteniu v oných pohnutých dobách plných národnostného útlaku nenachádzal také uplatnenie, aké by si zasluhoval. Z jeho najvýznamnejších prác možno spomenúť okrem novobanského trojičného stĺpu napríklad sochársku výzdobu chrámu v Ostrihome, na ktorej sa spolupodieľal. V roku 2015/16 na stĺpe prebiehajú rekonštrukcie.

Budova mestskej radnice je architektonickou dominantou centra Novej Bane. Je to pôvodne štvorpodlažná gotická stavba pevnostného charakteru, postavená niekedy po roku 1353. V prvej polovici 18. storočia bola po požiari prestavaná - odstránilo sa tretie poschodie a doplnila hranolová veža, ktorá má barokovú baňu. O pôvodnom účele budovy existuje množstvo dohadov, ako i povestí tradované ústnym podaním. Od roku 1972 sa v budove mestskej radnice nachádza sídlo Pohronského múzea. Jeho najznámejším exponátom je pohyblivá maketa Potterovho atmosférického ohňového stroja, ktorý pomáhal odčerpávať vodu zo zatopených banských diel. Zostrojený bol v roku 1722 anglickým konštruktérom Isaacom Potterom. Bol to prvý parný stroj na európskom kontinente.

Banícky domček sa nachádza nad rázcestím ulíc Moyzesovej a Štúrovej. Takmer 200-ročný domček je pozostatkom pôvodnej ľudovej architektúry v centre mesta. Pekný pohľad naň je z Baníckeho námestia.

Banícka kaplnka bola postavená v roku 1822 na počesť sv. Anny na "Starom Handli". Každoročne sa tu v deň sv. Anny slúžili bohoslužby. V r. 1929 bol do kaplnky slávnostne uložený nový oltárny kameň. Na oltári sú polychrómované postavy baníkov - svetlonosov. V bezprostrednej blízkosti kaplnky sa nachádza banícky vozík - hunt.

Štôlňa Tág je jediným zachovaným banským dielom v areáli šachty Althandel. Areál šachty Althandel bol miestom prevádzky Potterovho ohňového stroja. Štôlňa Tág slúžila ako pomocné technické dielo pre prevádzku šachty Althandel, na dopravné účely, vetranie ako náhradný prístup, únikový východ a pod. Po rekonštrukcii portálu štôlne Tág v roku 2012 je verejnosti sprístupnených 90 metrov.

Pútnicke miesto Kohútovo začalo písať svoju históriu v roku 1863, kedy za veľkého nedostatku vody ovca vyhrabala prameň pitnej vody. Neskôr Novobančania u nej zistili aj liečivé účinky. Toto miesto vyhlásil banskobystrický biskup Štefan Moyzes v júni 1866 za milostivé. Z milodarov pútnikov bola už v r. 1869 postavená neogotická kaplnka. V meste vznikla Mariánska spoločnosť, ktorá si dala za cieľ starať sa o toto miesto a skrášľovať ho. Postupne okolo kaplnky vznikala malá botanická záhrada - nachádza sa tu exemplár sekvojovca mamutieho s výškou 34 m.

Vrchol Hája (712 m.n.m.) je budovaný relatívne čerstvými ryolitmi, ktoré neboli postihnuté intenzívnymi hydrotermálnymi premenami. Vlastnosti takéhoto ryolitu, najmä jeho tvrdosť, pevnosť a odolnosť voči obrusovaniu, ho predurčili ako veľmi kvalitnú surovinu na výrobu mlynských kameňov. Táto má v Novej Bani tradíciu rovnako dávnu ako samotné drahokovové baníctvo. Vlastnosti ryolitu na tento účel zlepšovali tiež mnohé jaspisové žilky centimetrových hrúbok. Ryolit sa tu ťažil vo viacerých kameňolomoch a priamo na mieste ťažby sa aj nahrubo opracovával. Stopy po výrobe tu možno vidieť dodnes. Takéto polotovary sa zvážali do mesta, kde sa v kamenárskych dielňach dotvárali do konečnej podoby. Okolo r. 1850 vznikla Prvá novobanská spoločnosť na výrobu mlynských kameňov. Po jej rozpade pracovala od r. 1893 Novobanská továreň na mlynské kamene, ktorá dodávala kameň na stavbu ciest, mostov, železníc a na náhrobky. Po 1. sv. vojne sa mlynské kamene prestali vyrábať. Po výstupe sa nám naskytne pekný pohľad na novobanskú kotlinu.